O Huncokároch

Kto sú Huncokári?

Huncokári sú izolovanou nemeckou minoritou na horskom území západného Slovenska. Žili v zemepanských horách či v mestských lesoch v horských osadách, samotách hlboko v horách rozptýlene 2-3 rodiny spolu. Výnimku rozptýleného osídlenia tvorilo väčšie osídlenie v Piesku (dnes časť mesta Modra, okres Pezinok), kde žilo 10 rodín. Dnes poznáme 36 pôvodných huncokárskych lokalít hlboko v horách, vzdialené do seba 10-15km, vzdialené od podhorských miest a dedín min. 5-10km, i niekoľko menších už zaniknutých samôt. Jazyk a kultúra Huncokárov sa vyvíjali izolovane vzhľadom na geografickú oblasť, ktorú obývali. Vďaka tomu si zachovali i špecifické prejavy hmotnej, duchovnej i sociálnej kultúry až do polovice 20.storočia. Známi boli svojou pomerne prísnou endogamiou, ktorej porušovanie sa začalo tolerovať po prvej svetovej vojne. Dovtedy totiž vyučovali deti Huncokárov najmä tzv. horskí učitelia v nemeckom jazyku špecifickou formou výučby priamo v horárňach v týždňových intervaloch. Mnohí príslušníci staršej generácie preto ešte v medzivojnovom období nevedeli vôbec po slovensky. Až do roku 1945 pretrvával v skupine bilingvizmus. Do polovice 20.storočia sa k Huncokárom hlásilo približne tisíc ľudí. V roku 1928 odhadoval lingvista F. Beránek počet asi na 800 ľudí, najnovšie výsledky rodinných genealógii naznačujú, že ich mohlo byť oveľa viac, v polovici 20. storočia najmenej tritisíc ľudí. Už v medzivojnovom období boli nútení (zmenou politickej situácie, zmenou vo vlastníctve lesov) sťahovať sa z izolovaných lokalít bližšie k mestečkám a obciam. Veľký vplyv na sťahovanie z hôr malo zavedenie povinnej školskej dochádzky. Po druhej svetovej vojne bola časť z nich nútene deportovaná do Nemecka na základe výsledkov druhej svetovej vojny a aplikáciu zákonov v ČSR o Nemcoch, zradcoch a kolaborantoch. Zvyšky nemeckého huncokárskeho osídlenia sa postupne v 2.pol. 20.storočia asimilovali s majoritným obyvateľstvom.

Príchod na Slovensko

Huncokári prišli na Slovensko z horského prostredia Rakúska, resp.Nemecka na pozvanie vtedajších vlastníkov lesov, najmä rodiny Pálfiovcov. Boli lesníci, priniesli si z domovskej krajiny spôsob života, špecifický hodnotový systém a jazyk. Huncokári vykonávali prácu drevorubačov /stínačov, lesníkov a horárov, priniesli si a používali technologické postupy, ktoré na Slovensku v tom období ešte neboli známe. Z nemeckého pomenovania ich profesie Holzhacker a Holzfäller, nimi vyslovovaný ako Hulzhok, Hulcokr, vznikol v miestnom dialekte názov Huncokár, reps. Hulcokár, ktorý dnes chápeme ako etnonym, resp. exoetnonym. Prvé záznamy o nich nájdeme v matrikách v 40.rokoch 18.storočia, sú evidovaní ako katolíci, bez pôvodu či miesta narodenia, s uvedením súčasného miesta pobytu (ex montibus, ex silvis) – z hôr, z lesov, alebo profesie (lignicida, lignisector)- drevorubač, stínač.

Význam

Etnická skupina Huncokárov je dokladom kultúrnej diverzity a multikultúrnosti etnického a jazykového prostredia Slovenska a celého európskeho priestoru. Považujeme ich za významnú súčasť slovenského a európskeho kultúrneho dedičstva. Výskum a vedecké spracovanie údajov o tejto skupine považujeme za nanajvýš aktuálne a naliehavé a to z dôvodov:

  • vymieranie generácie potomkov a pamätníkov huncokárskych tradícií → časovo obmedzený priestor skúmania tejto problematiky;
  • absencia systematickej vedeckej pozornosti o problematike Huncokárov na Slovensku → nedostatok informácií materiálového charakteru ako aj odborných analýz;
  • možnosť revitalizácie huncokárskej kultúry a jazyka.

Veľký význam a hodnotu vidíme najmä v nahrávkach posledných troch native speakers, ktoré budú dokumentovať komplexne jazyk, jeho gramatiku, frazeológiu a aktuálny stav.

Výskum Huncokárov

Problematika Huncokárov nie je v slovenskej a európskej vedeckej spisbe doposiaľ spracovaná takmer vôbec. Reprezentuje ich pár odborných štúdií a popularizačných článkov v rámci historických a etnologických analýz nemeckej národnostnej menšiny na území Slovenska. Z hľadiska autenticity záznamov o ich jazyku,duchovnej aj sociálnej kultúre možno použiť výskumy jazykovedca F. Beránku a W. Kuhna z 20. a 30. rokov 20. storočia. Vďaka nim sa zachovalo niekoľko unikátnych záznamov povestí a poverových rozprávaní v pôvodnom jazyku. Výskumu hodnotových orientácií, intra- a extraskupinových vzťahov v živote Huncokárov sa venovala G. Habáňová z ústavu etnológie SAV, ktorá vykonala terénny výskum tejto skupiny až viac ako 40 rokov po jej rozptýlení (90.roky 20. storočia). Z. Panczová vo svojej štúdii z roku 2011 prináša spracovanie poverových rozprávaní Huncokárov práve z materiálov F.Beránka.

Nárečie

Na základe doterajších lingvistických výskumov môžeme nárečie Huncokárov priradiť k stredobavorským nárečiam. Výskyt špecifického stredobavorského nárečie mimo kompaktných nemecky hovoriacich území je na území Slovenska jedinečný. Jazykom aktívne hovoria v súčasnosti traja poslední survival speakers. Takmer 50 potomkov jazyku rozumie, ale nevedia ním aktívne rozprávať, pamätajú si len krátke útržky, rečňovánky, text piesne. Majú záujem sa jazyk naučiť aktívne.  Skupina perspektívnych new speakers je veľmi veľká, z radov potomkov, i malých detí. V rodinách podľa predbežných výskumov by podporili, uvítali a ocenili snahy a možnosti výučby jazyka formou kurzov, e-learningu či mimoškolských aktivít.  Možnosť znovu počuť a používať jazyk predkov pokladajú za jedinečnú príležitosť posilnenia skupinovej identity a prejavy vlastnej kultúry na verejnosti. Majú záujem o divadelné predstavenie v jazyku, knihy i popularizačné texty pre potreby skupiny vo vlastnom jazyku. Rodičia majú eminentný záujem, aby ich deti aspoň čiastočne ovládali jazyk predkov.